Domáce Cini Minies

Puntik je náš pes – veľký a chlpatý člen rodiny, bezvýhradne milujúci, ale predsa… keď mu podávam akúkoľvek lahôdku, najprv ju ovonia a až potom po nej opatrne siahne prednými zubami. Pôsobí dojmom absolútne nedôverčivého psiska, ktoré očakáva útok ostrým zelerovým stonkom. Premýšľala, som, kde sa tá opatrnosť berie, čuch má viac ako v poriadku, a ešte než vojde do kuchyne, vie presne, čo máme na tanieri a či to stojí za pokus o žobranie. Ani podrazy vo forme horkej pilulky zabalenej v plátku salámy nemôže očakávať, keďže jediné, ktoré dostáva sú vitamíny, a tie berie ochotne aj bez maskovania. Navyše sa táto čudná nedôvera rozšírila i na ostatných členov rodiny a tak sa neraz odohráva podobný dialóg: „Ochutnaj“ „Čo to je? Vonia to ako perník, nechcem perník!“ „Veď ani nieje, ochutnaj!“ „Až keď povieš, čo to je!“ „Je to škoricové a sype sa to do mlieka“ „A ty si už ochutnala? Dá sa to jesť?“ No neodradilo by vás to? Slabšie nátury asi áno, ale medzi ne nepatrím, tak sa do takýchto situácií dostávam často. Naposledy so škoricovými keksíkmi. A aj keď si pod slovom cereálie predstavím vločky či rozne ochutené guličky a vankúšiky, je to v podstate vždy o zrne. A to doma mám vždy. Stačí pridať trochu medu, cukru, škorice, masla a energie a máme domáce voňajúce chrumkavé keksíky, ktoré môžeme zaliať mliekom, alebo ich maškrtiť len tak.